Börzsönyská objavná cesta medzi Kismarosom a Nagymarosom

Itiner

• Kemping v Csattogó-völgy (údolí Csattogó) nechávame za sebou v smere na západ so znakmi Gyöngyök útja (cesty Gyöngyök).
• Keď prídeme do Kismarosu, pri Hlavnej ceste sa pripojíme k zelenej značke (Z). Priebežným stúpaním zdoláme horský hrebeň týčiaci sa nad Kismaros. Po strmom stúpaní po hrebeni vedie široká poľná cesta, ktorej okraj tvoria malé záhradky.
• Na zelenej značke (Z▲) môžeme urobiť krátku obchádzku ku skale Nagy-kőszikla s panorámou. Atraktívny pohľad na Dunakanyar (ohyb Dunaja) môžeme vidieť aj viackrát počas našej cesty, ale z každého výhľadového bodu z iného uhla.
• Zelenú značku (Z) sledujeme až po červený kríž (P+) , po ktorej pôjdeme 1 kilometer a následne dosiahneme červenú značku (P), resp. Pusztatorony.
• Odtiaľ sledujeme červenú značku (P) až po lúku Köves-mező, ale medzičasom prejdeme popri turistickom dome Törökmező, po dlhých, pohodlných chodníkoch vylezieme na vrch Gubacsi-hálás - odkiaľ sa nám rozprestrie takisto pekný výhľad -, pre tým, než vyjdeme z lesa na lúku nad Nagymarosom.
• Od lúky Köves-mező, resp. z panoramatickej stráne sledujúc modrý kríž (K+) sa dostaneme do Nagymarosu.
• Od železničnej stanice po modrej značke (K) sa dostaneme najrýchlejšie k Dunapart (brehu Dunaja).

Podrobný popis

Z Csattogó-völgy (údolia Csattogó) nachádzajúceho sa na úpätí Börzsönyu začíname našu nie veľmi ťažkú túru po širokej poľnej ceste a je dlhá 18 km.. V smere obce Kismaros na západ ideme po individuálnych, ruženec štylizujúcich žltých značkách Gyöngyök útja (cesty Gyöngyök) (pútnická cesta), kým sa nedostaneme na hlavnú cestu osídlenia, ktorá vedie na Szokolyu. Paralelne s tým idú koľaje Lesnej železnice Királyréti, resp. aj Morgó-patak (potok Morgó), a nakrátko aj turistická zelená značka Z, ktorú sleduje naša túra. Dlho nemusíme ísť po chodníku: pri úpätí hory Nagy-Morgó značky vedú do stráne a tým sa začína naše prvé vážnejšie stúpanie, ktoré v začiatkoch vedie v pásme s chatkami a potom popri úzkej paseke pre diaľkové vedenie. Ani po strmšej časti sa nemôžeme úplne uvoľniť, lebo i keď miernejšie, ale naďalej ideme po hrebeni stúpaním. Tu viditeľné záhrady, domčeky človeku vytvárajú rôzne atmosféry. O niektoré sa starajú, zároveň trosky viacerých domov menia krajinu na škaredšiu.

Po Kilátó út (ceste Kilátó) v jednom bode, zľava môžeme zbadať zelené značky (Z▲). Tieto nás zavedú k výhľadovému bodu s názvom Nagy-kőszikla so 400 metrovou obchádzkou, ktorý každopádne sa oplatí vidieť, ak pred nami sa otvorí jedna z menej známych panorám Dunakanyar (ohybu Dunaja).  

Obchádzkou alebo bez, naďalej sledujeme zelenú značku (Z) po širokej poľnej ceste, a prakticky nebadane prejdeme cez 377 metrov vysoký štít Gál-hegy (hory Gál). Na tomto úseku je už tak málo výškového rozdielu, že najvyšší bod hrebeňa nám značí geodetický kameň. Odtiaľ postupne klesaním ideme po takej krajine, kde v minulosti poľoval aj chýrny africký poľovník a výskumník, Kálmán Kittenberger. Vľavo od našej cesty vedúcej na severozápad, v hustej časti ešte aj teraz stojí postriežka, ktorú pred viac ako 60 rokmi dal postaviť ešte on. Jeho pamiatku uchováva aj tu umiestnená tabuľa. Ani ten Ružový domček nie je ďaleko, kde Kittenberger strávil dlhé dni svojim najlepším priateľom, známym spisovateľom Istvánom Fekete, kam sa vzdialili pred svetom. Sledujúc zelenú značku (Z) a potom červený kríž (P+), nedotkneme sa týchto miest, ale kto už čítal poľovnícke historky Istvána Fekete, môže spoznať börzsönyské miesta.

Značenie červeného kríža (P+) nás zavedie k oplotenému Toronyalja-horgásztó (rybníku Toronyalja), resp. k červenej značke (P), a zároveň k miestu s názvom Bibervár. Niekdajšia pevnosť, z ktorej teraz skôr ani zrúcanisko nie je, bola strážnou vežou, a asi nie hradom, avšak vieme veľmi málo o pôvode jeho názvu i histórii. Presný čas postavenia hradu Bibervár - alebo iným menom Pusztatorony - nepoznáme, ale na konci XII. storočia pravdepodobne už existoval. Na základe tu nájdených archeologických nálezov malá pevnosť pozostávala z obývacej veže a k nej patriaceho malého dvora, a v jej priamom susedstve ležalo osídlenie, ktoré pravdepodobne nazývali Toronyalja. O jej zničení existujú iba vývody, pravdepodobne na začiatku XIV. storočia, v archaických časoch po vymretí Arpádovcov, počas jedného útoku bola zničená. K uchovanej časti steny musíme urobiť iba niekoľko metrovú obchádzku z červenej kríže (P+) pred tým, než krátkym ale strmým zostupom dosiahneme štátnu cestu pri obci Kóspallag.

Kláštor rádu sv. Pavla v obci Toronyalja

Keď prejdeme po asfaltovej ceste na sever, na začiatku ideme po širokej ceste pre vozy a potom po chodníku vedúcom vo vysokej tráve. Pred tým, než by sme dosiahli divé koryto potoka, z pravej strany môžeme spozorovať malú strmú vyvýšeninu. Nie je to nič iné, ako miesto niekdajšieho kláštora rádu sv. Pavla v Toronyalji, ale dnes sú to iba rozkotúľajúce sa kamene, a pamiatku v minulosti tu sa modliacich a žijúcich mníchov zachováva iba jedna studňa.

Kláštor sv. Michal rádu sv. Pavla patriaci veľkňazovi z Marianostry pravdepodobne bol založený na prelome XIV-XV. storočia, k jeho výstavbe pravdepodobne použili aj kamene veže Pusztatorony, ktorá dovtedy už bola zničená. Prvá písomná zmienka je známa z roku 1437, i keď podľa niektorých zdrojov kostol a jeho patrónku uvádzajú už aj v roku 1381. Podľa výskumov prvým kostol kláštora bol objekt končiaci troma stranami osemuhla a mal svätyňu s oporným pilierom, ktorý neskôr rozšírili. Ku kostolu na sever sa pripájala budova kláštora, v súčasnosti môžeme vidieť sem-tam iba miesto niekdajších stien, v hustých rastlinách povrchu. Ku kláštoru patril aj mlyn i rybník, z jeho 20 metrov hlbokej studne objavili veľké množstvo predmetných pamiatok: nože s drevenou rukoväťou, súčiastky voza, zámka, dve kotvy, stará kanvica, atď. Zničenie dediny a opustenie okolia sa uskutočnilo za čias tureckého panstva, bezprostredne po páde Budína a Ostrihomu. Z turistickej cesty s červenou značkou (P) musíme urobiť 50-100 m obchádzku k zabudnutým troskám, ak naša objaviteľská chuť sa zaobíde historickou pamiatkou poskytujúcou menší zážitok.

Sledujúc strmú stenu údolia a točiaci sa potok, zdolajúc miestami vyvrátenými stromami a hustou zeleňou sa dostaneme k lúke Békás-rét. Rozšírené otvorené priestranstvo naraz nám ukazuje krotké, idylické prostredie, ktoré smerom na sever ešte poskytuje výhľad na vyššie vrchy Börzsönyu. Keď prejdeme po lúke, dosiahneme asfaltovú cestu vedúcu na Törökmező. Keď na nej odbočíme doprava, niekoľko metrov budeme mať hlasnejší chod, neskôr paralelne s ňou prejdeme do lesa.

Dosiahli sme Törökmező, kde nachádzame turistický dom, ktorý má dlhú minulosť. Tu okrem občerstvenia sa vyskytne nám aj niečo iné! Turistické centrum zmenené v minulých rokoch na zážitkový park si dal za cieľ skupiny žiakov, ale toto lahodné prostredie môže oživujúce pre všetkých, ktorí počas výletu chcú mať trochu oddychu.

Naďalej ideme po červenej značke (P) po pohodlnom, skoro rovnom teréne. Pod tienistými stromami, blízko k lesníckej ceste ideme až po okraj vrchov južného Börzsönyu. Červenú značku (P) pri asfaltovom parkovisku vymeníme na napravo začínajúcu zelenú značku (Z▲). Na tomto kamenistom, miestami šmykľavom chodníku vylezieme na 360 metrov vysoký vrch Gubacsi-hálás, odkiaľ teraz už aj bez odbočenia môžeme kochať v prekrásnom Dunakanyar (ohybe Dunaja), reliéfy Vyšehradského pohoria oproti a samozrejme aj povestnú Citadelu.

Ďalší výhľad z lúky Köves-mező

Po strmom horskom hrebeni pôjdeme v tieni stromov, medzi konármi žiaľ iba miestami zbadáme výhľad. Depresiu z toho avšak nemusíme mať, počas našej cesty ešte budeme mať možnosť vidieť panorámy, ale k tomu najprv musíme sa dostať von na Köves-mező. Pred tým Országos kéktúra (celoštátna modrá túra) z vnútornej časti pohoria, sprava sa pripojí k našej ceste. Odtiaľ spolu s modrou značkou (K) pôjdeme na juh, čiže doľava a prejdeme cez širokú sennú lúku. Po niekoľkých sto metroch dosiahneme Köves-mező, potom po modrej značke (K▲) odpočívadlo s panorámou. Prirodzený výhľadový bod s lavicami ukazuje jednu z najkrajších krajín Maďarska z ďalšieho uhla. Oplatí sa tu pozastaviť na pár minút pred tým, než do Nagymarosu, ktorý leží pod nami, by sme urobili posledné metre našej túry.

Modrý kríž (K+) nepochybne po najrýchlejšej ceste nás vedie dole do dediny, ale každopádne musíme poznamenať, že vôbec nie po najkrajšej. Hlboká cesta používaná miestnymi obyvateľmi ako ilegálne smetisko je plná komunálneho odpadu, sute a pneumatík, a tieto sformuje dážď na ostrovy odpadov. Na niekoľko sto metrovom úseku v dažďovom počasí sa neodporúča prechádzať, namiesto toho sa oplatí zísť druhou, paralelnou cestou.

Potom, čo sme zišli do Nagymarosu, musíme sa rozhodnúť, ako ukončíme túru. V každom ročnom období je prístup k Dunapart (brehu Dunaja) po pri sebe idúcej modrej (K) a červenej (P), ale nemusíme hovoriť, že v lete celé okolie ožíva a vtedy vo vode nás uvíta osvieženie. Takýto deň môžeme ukončiť pobytom na brehu, v reštauráciách, bufetoch, ako čerešnička našej objavnej cesty. Cestovanie domov je zabezpečené dobrou verejnou dopravou okolia. Zo Nagymaros-Visegrád vasúti megállóhely (železničnej zastávky Nagymaros-Visegrád) každú hodinu ide vlak do Budapešti, ale aj kompou môžeme prejsť na vyšehradskú stranu, odkiaľ nás vezmú autobusy.